V sobotu 11. decembra 2010 sa v benediktínskom opátstve v Tyniecu konalo stretnutie liturgických spoločenstiev z iniciatívy opáta Bernarda Sawického OSB a P. Tomasza Grabowského OP, predsedu Dominikánskeho liturgického centra.
Účastníci sa zišli, aby hovorili o kríze liturgie v Poľsku a dohodli sa na spoločných iniciatívach, ktoré by ju mohli napraviť.
Medzi asi 50 účastníkmi boli teológovia, liturgisti, hudobníci, vedúci skupín a organizátori hudobných a liturgických workshopov spätí okrem iného s Liturgickým centrom hnutia Svetlo-Život v Chorzówe, Dominikánskym liturgickým centrom, časopisom „Christianitas“, exercíciami „Mysterium Fascinans“ a Vroclavským liturgickým speváckym štúdiom. Osobitným hosťom stretnutia bol predseda Komisie Konferencie biskupov Poľska pre Boží kult a disciplínu sviatostí, biskup Stefan Cichy.
Ako P. Sawicki poznamenal vo svojom pozvaní, „medzi tými, čo chodia do kostola, vidíme rastúcu túžbu po dôstojnej liturgii“. Účastníci netajili, že situácia v mnohých kostoloch môže sklamať.
Poukazovali na nedbalosť a nedostatok liturgického povedomia a kultúry, ktoré vedú k rutine a zhonu, ba až k zneužitiam zo strany kňazov. Niekedy nepomáhajú ani zásahy u farárov. „Kňazi podceňujú svojich potenciálnych poslucháčov a ‚znižujú latku‘,“ vysvetľuje Tomasz Dekert, vedúci redakcie Liturgia.pl. „V homílii sa neodvolajú na teológiu, lebo predpokladajú, že ľudia nebudú rozumieť. Nepoužijú prvú eucharistickú modlitbu, lebo je príliš dlhá a veriaci by sa mohli nudiť. Nezavedú ordinárium v latinčine, lebo si myslia, že to ľudia nezvládnu.“
To isté znižovanie latky často vidíme aj v chrámovej hudbe. „Snívam o tom, že raz budú mať ľudia zodpovední za hudbu vo svojich spoločenstvách základné vedomosti o hudbe a liturgii, pretože – popri nasadení a zápale – sú to nevyhnutné nástroje, ako sa krásne a vedome zúčastňovať na liturgii,“ hovorí Katarzyna Młynarska, z ktorej iniciatívy vzniklo v roku 2009 Vroclavské liturgické spevácke štúdio. „Iniciatíva je určená nielen tým, ktorí spievajú v súboroch alebo scholách, ale komukoľvek, kto chce cvičiť svoj hlas,“ dodáva.
Problém estetiky v kostole sa netýka len hudby, ale aj výzdoby kostola. „Čo ľudia nachádzajú na mieste, kde by mali cítiť posvätno?“ pýta sa P. Hieronim Kreis OSB, autor knihy Podręcznik ikebany liturgicznej. Kwiaty w kościele. „Vtieravú, nabubrelú, nudnú propagandu – pretože to nemá nič spoločné s evanjelizáciou; to môže ľudí len odradiť.“ Uisťuje, že aj dobre vybrané a dobre aranžované kvety môžu slúžiť ohlasovaniu Slova.
Veľa kritiky smerovalo k hierarchickej Cirkvi. Na otázku, či sa cíti dotknutý, biskup Stefan Cichy odpovedal, že si je vedomý, že niektoré otázky zazneli pre jeho prítomnosť, a že je to dobre. Sľúbil aj, že sa na záver pokúsi tieto veci objasniť. Napriek tomuto ohláseniu biskup vo svojom zhrnutí poukázal na niektoré cirkevné iniciatívy v oblasti liturgie, ktoré však prebiehajú súbežne s iniciatívami laikov. K absencii skutočnej spolupráce v tejto oblasti sa nevyjadril.
Pri kritike sa to však neskončilo. Účastníci uvažovali o možných spôsoboch riešenia problémov týkajúcich sa dôstojného prostredia a slávenia liturgie zodpovedajúceho jej významu. Objavila sa otázka formácie – nielen kňazov, ktorí omšu slávia, a miništrantov, lektorov, žalmistov, kantorov, schol a organistov, ktorí pri nej slúžia, ale aj tých, ktorí sa na nej zúčastňujú. Paweł Milcarek z „Christianitas“ varoval pred jej zúžením len na teóriu: „To je náš pozitivistický vzorec: stále veríme, že čím viac vzdelania, tým viac ľudia pochopia a všetky problémy sa vyriešia. Problém liturgie sa snažíme riešiť tak, že o nej veľa hovoríme a veľa robíme mimo nej.“
Alternatívou sa zdá byť formácia prostredníctvom slávenia, ktorej význam zdôraznil bohoslovec Krzysztof Porosło, jeden z organizátorov exercícií „Mysterium Fascinans“, ktorých štvrtý ročník sa uskutoční 12. – 14. augusta 2011. „Milujem metaforu liturgie, ktorú navrhol Romano Guardini: že liturgia je ‚hra‘ – dalo by sa povedať aj ‚hranie‘ – nie v zmysle niečoho povrchného a nedôležitého, ale v zmysle, že počas ‚hry‘ je človek úplne slobodný; je sám sebou – ‚hra‘ je formou jeho existencie. Ide o to, aby sme boli v liturgii plne autentickí, stáli pred Bohom v pravde o sebe a dorastali do toho, kým máme byť. Keď začíname sláviť, potrebujeme aj istý rámec, isté pravidlá, podľa ktorých sa naša ‚hra‘ stáva plnšou. Vyjadruje to aj metafora tanca: tancujúci človek je tiež slobodný, autentický voči partnerovi a tanec ho teší. Aby sa to však stalo, treba sa najprv naučiť kroky.“ Podľa neho to neznamená úplne sa vzdať teórie v prospech praxe. „Zdravá katechéza, ktorá uvádza alebo vysvetľuje, je nevyhnutná a ovplyvňuje, ako liturgiu prežívame. Aké proporcie zachovať? To je najťažšia otázka a stále sa ju učíme, keď exercície organizujeme. Smerujeme skôr ku katechézam uvádzajúcim než k akademickým, veľmi presným prednáškam a predovšetkým zdôrazňujeme prvenstvo samotného slávenia. Nie toľko hovoriť o liturgii, ako ju sláviť,“ zdôrazňuje bohoslovec Krzysztof Porosło.
Samostatnou otázkou je, ako vyzerá formácia prostredníctvom slávenia v prípade detí. Podľa Tomasza Dekerta sú osobitné omše pre najmenších, namiesto toho, aby ich vychovávali k dospelosti, upravované dospelými podľa ich domnelých potrieb. Paweł Milcarek pripúšťa, že tieto omše majú mnoho pozitívnych stránok, ale zdôrazňuje, že neplnia svoju kľúčovú úlohu: neuvádzajú deti do samotnej liturgie. Dodáva, že omša slávená pre deti by mala byť striedma v dodatkoch, ale úplná.
Bolo ťažké ubrániť sa dojmu, že počet a zložitosť problémov prevyšujú nápady na ich riešenie. Ťažko možno čakať, že táto hŕstka ľudí v krátkom čase niečo zmení vo veľkom meradle. Stojí však za to pripomenúť, že išlo o prvé stretnutie svojho druhu a ukázalo, že v rôznych častiach Poľska sú ľudia, ktorým záleží na zlepšení situácie a ktorí týmto smerom robia malé kroky – čo dáva nádej, že sa veci zlepšia.